Aké právo má človek, nie len lekár, ale akýkoľvek človek, rozhodnúť o tom, kto ešte má a kto už nemá právo žiť? Z liberalizácie spoločnsti vyplynulo, že veľa ľudí už nevidí nič zlé na tom, ak sa žena rozhodne pre interupciu v prípade že sa amniocentézou, či inou metódou potvrdí postihnutie plodu. Časový limit pre vykonanie interupcie v prípade vývojovej chyby je vyšší ako pri interupcii kde takýto dôvod nieje. Teraz prišli Holanďania a Belgičania s myšlienkou, že môžu zabiť už narodené dieťa, ktoré je postihnuté. Pri tomto si kladiem dve otázky. Kam až táto spoločnosť zájde? Bude o desať rokov snáď štát, kde sa bude podávať eutanázia ľuďom, ktorí napríklad pri nehode prišli o končatiny? A kde je hranica pri ktorej si človek ešte "zaslúži život"?
A ako to vyzerá z lekárskeho pohľadu? Lekár je ten, ktorý by sa mal usilovať o zdravie pacienta a snažiť sa o zlepšenie kvality jeho života.V žiadnom prípade nemá ani ten najlepší lekár morálne právo stavať sa do pozície nadčloveka a rozhodvať o práve, či nepráve na život, alebo určovať hranice. Preto si myslím, že takáto možnosť je v rozpore s lekárskou etikou a Hippokratovou prísahou, ktorej jedna časť hovorí: "Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet." A o niečo ďalej prísaha hovorí:"Nech vojdem do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úmyslom pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia." Na záver snáď len dodám poslednú vetu prísahy, na ktorú by mal každý lekár pamätať "Ak budem túto prísahu dodržiavať a riadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľuďí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak."