Píše sa jedenásty máj 2002 a v Goteborskej hale Skandinavium sa začínajú posledné dve minúty finálového zápasu majstrovstiev sveta medzi Ruskom a Slovenskom. Stav je 3:3. Rusi sa nadychujú k záverečnému tlaku a snahe rozhodnúť duel. Naši hráči dostávajú pokyn brániť a doviesť zápas do predĺženia. V tom pri mantinely v našom obrannom pásme spraví Ryabikin osudovú chybičku a puk dostáva na hokejku Žigo a trieli k opačnej bránke. Po ľavej strane mu vyštartuje Peter Bondra. Zrazu sa rútia dvaja proti jedinému ruskému bekovi. Žigo vkorčuľuje do pásma a má rýchlosť aj priestor na strelu...strelu, ktorá by mohla byť gólová a po vsietení gólu znamanajúceho titul majstra sveta by ho neminula nesmrteľná sláva. No on napriek tomu prehadzuje puk ponad hokejku ruského obrancu do jazdy Petrovi Bondrovi, ktorý v vypáli, zazvoní pukom o obe žŕdky a puk nakoniec zapadne za chrbát brankára Sokolova. Vďaka tomuto riskantnému kúsku, hodnému hokejistu svetovej extratriedy sa naša malá krajina, ktorá ma menej registrovaných hokejistov ako Kanada hokejových štadiónov, stala hokejovým majstrom sveta a naša reprezentácia sa potom definitívne zaradila medzi hokejové veľmoci.
Ďakujeme "kráľovi Žigmundovi" za túto radosť. Ďakujeme za to, že reprezentoval našu vlasť aj v zahraničí v drese NY Islanders, LA Kings aj Pens. Ďakujeme za to, že na sklonku kariéry sa vrátil do Skalice a snažil sa byť vzorom a inšpiráciou pre svojich mladších spoluhráčov, ktorí pri ňom rástli.
Veľa sa o ňom popísalo aj v súvislosti s jeho nemanželským synom Denisom Hudecom a iných bulvárnych záležitostiach. Tie však spomínať nebudem. Ako hokejistu ho uznávam a vyjadrujem jedno veľké ĎAKUJEM! A verím, že pri hokeji ostane nejakým spôsobom aj naďalej a pokúsi sa pozdvihnúť úroveň z inej ako hráčskej pozície.